Psychológia Vianoc alebo vyvarujme sa vnútorných konfliktov

03.01.2010 15:20

     Je to za nami. Vianočné sviatky sa pomaly a istotne blížia do fázy dozvukov. Ide  proklamovane o najkrajšie sviatky v roku. S miernym časovým odstupom by som v duchu týchto sviatkov zverejnil zaujímavé psychologické súvislosti týchto dní každého kresťansky poňatého roku. „Timing“ je cielene vybratý do obdobia, keď sa vraciame k racionálnejšiemu uvažovaniu a pátos, symbolika sviatkov sa opať dostáva do úzadia.  Ak ste ešte nepočuli o tzv. Christmasology = Vianocológii, tak je to práve na čase. Ide o novodobú, málo známu vednú disciplínu, ktorá pojednáva o psychologickom prístupe človeka k Vianociam a o terapii tzv. syndrómu  Vianoc. Zverejňovanie  týchto poznatkov pred sviatkami je viac než nevhodné, pretože je to skôr obdobie reálneho prežívanie  pocitov v súvislosti s Vianocami, než potreby štúdia duševných príznakov viažúcich sa k tomuto časovému pásmu roka. Je to pochopiteľné, pretože aj narkomani radšej volia  drogové opojenie  než čítanie v príručkách o chémii a fanúšikovia bungee jumpingu  namiesto bádania v štatistikách úmrtnosti a nehodovosti, neváhajú zoskočiť z ďalšieho vysokého viaduktu. Pričom odborníci vianocológie vôbec nechcú kaziť čaro Vianoc, len si trúfajú na objektívne hodnotenie ich psychologického pozadia.

     Vianocológia ako vedecká disciplína vníma vianočné sviatky ako osobnú výzvu (Christmas challenge), v ktorej sa silno, častokrát skreslene prejavuje, odzrkadľuje  naša vlastná osobnosť. Vianoce sú zrkadlom našej duše: znelo by v jednej výstižnej vete. Z matematického pohľadu vzťah k Vianociam  opisujú dva faktory: princípy vianočných sviatkov (principles of Christmas) a typologia osobnosti. Ide o dva odlišné faktory, ale ich prepojenosť je jednoznačná. Princípy a duch Vianoc v rodinách určujú buď tradície, dominantný partner, dokonca to môže byť aj svokra, pričom ostatní členovia rodiny sa buď vášnivo podriaďujú alebo chronicky trpia.

     Z pozície vianočných modelov je najznámejší asi tzv. tradičný typ. Ide o podobu opisovanú vo “veľkej knihe”, to čo je snom, či práve opačne,  nočnou morou mnohých z nás.  Potrebným nástrojovým vybavením tohto modelu je  naivita, nevinné deti, ukvapená babička,  navzájom si pomáhajúci manželský pár pripomínajúci “štebot” holubičieho krdľa. V byte sa skveje obrovská, vyzdobená  jedľa, na stole jablko, orechy, v pozadí hrajú :Zvončeky štastia” či "O Tannenbaum". V tradičnom modeli žijúci ľudia sa príchodom Vianoc vášnivo venujú štrikovaniu šálov, či ponožiek, pečú štrudlu, inú typickú národnú vianočnú dobrotu. Tento model milujú  predovšetkým spirituálne a sebaobetujúce typy ľudí. Vo Vianociach daný typ vníma  kus duchovenej mystérie, ktorá k nám preniká o.i. cez svatú omšu,  kým obetavý človek sa konečne môže v plnej svojej šírke prostredníctvom riadenej  sebadeštrukcie, nervového zrútenia  obetovať svojmu milujúcemu okoliu. Priaznivcom tohto modelu je aj narcisticky založený človek, ak sa mu vianočná večera podarí v surealisticky-dokonalom duchu zorganizovať. Udržanie modelu si pýta dostatočnú silu, pretože idylka tohto modelu častokrát v sebe skrýva mnohé potlačené konflikty z uplynulého roka. Účinnosť modelu narúša napr. zle-dobre načasovaná sms-ka milujúceho blízkeho, zabudnutá cenovka na darčeku od Ježiška, či ponožky, viazanka kupovaná tomu istému človeku stý krát… Počas výskumu tohto modelu sme sa stretli aj s tragickým príkladom, keď sa zať obesil na osemnástom šáli kúpenom  svokrou, pričom sa v liste na rozlúčku  vyjadril, že až vtedy zistil, čo tými šálmi, ktoré od nej dostával, svokra dlhé roky naozaj mienila.

     Opakom tradicionálneho typu je racionálny model, alebo model roztrieštenej autistickej, inžinierskej rodiny bez jasných hodnôt. Tá namiesto balamútenia detí volí skôr ich poznatkovú osvetu. Podľa racionálneho modelu Vianoce sú hlúposť, pri každom vianočnom stole sa pripomenie, že Ježiš sa nenarodil 25- tého, že Vianoce sú zabalením antropologicky podloženého sviatku  zimného slnovratu do kresťanského duchu. Zároveň nezabudnú  prízvukovať, že aj keby Ježiško existoval, počas pár hodín by musel rozniesť cca. 300 miliónov darčekov po svete, čo je absolútne nereálne. Vianočný stromček je poňatý ako ničenie lesov, Zvonky šťastia ako trápna zvonkohra a darčeky ako vyhodené  peniaze do vetra, preto si rodičia vždy ponechávajú ich  účtenku. Čo ak by sme ich museli vracať? Otec si namiesto Ježiska v deň Vianoc pozrie 10 časť  trháku s Bruce-om Willisom, lebo to má rád. Zástancami tohto modelu sú ľudia bez fantázie, pragmatici založení na princípoch zisku, autistické povahy. Výskumy však preukázali, že aj v týchto rodinách deti  veria v Ježiška, len si myslia, že Mikuláš spolu s Ježiškom sa utiahli na istý čas do nútenej ilegality.

     Pricípom hedonistického  prístupu k Vianociam je hromadenie pôžitkov. Vianoce sú ďalším dôvodom na  nezmyslené prežieranie sa. Ide o model egoistov, kde rodina a priatelia sú len hlučnou kulisou pre ich vlastnú estrádu. Buďme = jedzme spolu! Pod pozlátkom Vianoc sa hedonistovi = pôžitkárovi vybavia nové recepty, gurmánske špeciality, ktorých požitie je následne “vykúpené” žlčníkovou kolikou, zvýšeným krvným tlakom atď…nevadí….darčeky? Formalita….len nech už sme za ňou, aby sme si sadli ku stolu, ktorý praská pod nakopeným jedlom. Poznáme mnohé sebevraždy, kde namiesto listu na rozlúčku ostala len pripečená morka. I takto to u hedonistu vyzerá.

     Princíp  vlastníckeho prístupu k Vianociam  je typický pre masového človeka dnešnej doby. Nemá tradície, jeho jediným majetkom sú televízne reklamy, žije podľa pravidiel: koľko dáš, toľko dostaneš. Namiesto darčekov vníma peňažné rámce a rozpočet. V rámci  rodín sa nemilujú, ale navzájom sa kupujú… Tento model obľubujú narcistické typy, ktoré svojou radodajnosťou prekrývajú potrebu sa ukázať vo svojom najaltruistickejšom svetle celému svetu. Tento model však nenávidia  sentimentálno-romantické typy, ktoré ju vnímajú ako  znesvetenie princípov Vianoc.

     Komfortný typ prístupu je ďalší v poradí, asi najdrzejší typ zo všetkých. On nepociťuje ani potrebu k pretvárke, je absolútne nezaujatý sviatkami, zisťuje potrebu nakúpiť nejaké darčeky až predpoludní v deň vianočný, čo  následne končí kúpou otrasného svetra vo výpredaji, salónky sa vežerú z krabice a vianočná večera je synonymom pre dovoz pizze až ku dverám domu.

     Samozrejme horeuvedené typológie osobností nikdy nie sú čisté, ale ide o ich zmiešaninu v istom “správnom” pomere. Trochu menej rozšírenými typmi sú tzv. puritáni,  ktorí   uznávajú Vianoce, ale len v ich prakresťanskej podobe: oheň, chlieb, dúšok vína, ručne vyrobené darčeky, kým typ revolucionára  z princípu robí všetko inak než stádo ľudí, ktoré vidí okolo seba. Na doplenie “typologického portfolio” na uzavretých oddeleniach psychiatrických kliník sa objavujú aj zmnožení Ježiškovia a duch Vianoc nepokazí ani spievanie Internacionály. Aby sme ostali objekivni, na koniec sme nechali tzv. eklektického = vyberavého  človeka, ktorý predstavuje duševne zrelú osobnosť. V tomto prípade človek neslúži Vianociam, ale naopak, Vianoce sú dobrou príležitosťou prejaviť lásku bližnému. Sú tradície, ktoré sa však nemusia preháňať, spraví sa aj po domácky vyrobený darček, ak sme zruční a  kúpi sa darček, po ktorom niekto naozaj túži a papá sa aj radostne, ale bez potreby skončiť na jednotke intenzívnej starostlivosti. Táto rodina nechce žiť nejakej vianočnej myšlienke, ale chce demonštrovať, že sa raduje zo vzájomnosti. Každý je tým, čím je a preto ho všetci milujú…

S.O.S. Sú tu Vianoce! Bolo by naozaj na čase vrátiť Vianoce tam, kam naozaj patria, z peňažnej burzy do naších sŕdc. Aby sa stali sviatkami lásky a nie wellnessu, keď sa sviatok nákupného ošialu  zmení na  sviatok rovných ľudí, ktorí sa majú radi. Nie sme ďaleko od okamihu,  keď sa  objavia občianske iniciatívy v duchu:  Ako prežiť Vianoce bez ujmy, či spoločenstvo protivianočných aktivistov. Do módy sa možno raz dostanú aj vianočné sviatky bez darčekov. Práve predávanie darčekov sa stáva v dnešnej dobe skúškou sily, ktorá vyúsťuje aj do pocitu straty sebeúcty. Naša snaha milovať a byť milovaný sa preukazuje v naháňaní sa po lepšom, krajšom, rýchlejšom dare… Gíč, sentiment, pozlátko koncom každého roka nás nútia k záverečnému porovaniu si síl v snahe ukázať sa, že žijeme v milujúcom, uspokojivom svete, kde je nám nadmieru dobre. Peniaze a profit prenikli do nášho súkromného života a určujú podobu tohto koncoročného šprintu. Musí to tak naozaj byť? Prečo nestači a nemôžeme sa len radovať jeden  druhému, tešiť sa z toho čo je, čo život dal. Je pravdepodobné, že je ťažké s tým začať, ale niekto to snáď raz musí skúsiť. Štastné rodiny, ich štastní členovia, štastné Vianoce bez barličiek a nástrojov. Je to v dnešnej dobe skôr výnimka než pravidlo. Namiesto utíšenia ducha totiž z hľadiska psychopatológie dnešné Vianoce skôr vyvolávajú opačný fenomén v ľuďoch. Mentálne poruchy sa z hľadiska výskytu paradoxne  navyšujú. Jedným z najčastejších je chorobná  nútkavosť nakupovania, ktorej cieľom nie je uspokojenie potrieb blizkych, ale potlačenie pocitu vlastnej úzkosti. Nakupovanie, balenie darčekov, kupovanie jedličky už  nie je voľbou, ale psychickou nutnosťou. Zároveň sa znásobuje aj počet porúch v stravovaní. Hovorím tu o ľuďoch trpiacich na bulímiu a anorexiu. Vianoce pôsobia ako katalyzátor aj pre oprášenie konfliktov dovtedy ako tak bezproblémovo žijúcej rodiny. Vianoce posilňujú aj pocit vnútornej samoty. Čumiac do TV-bedne  na šťastných, usmievajúcich sa ľudí, človek sa dopytuje, že prečo sa na neho nikto neusmieva, prečo ho nikto nemá rád. Síce štatistiky nepotrvrdzujú zvýšenú frekvenciu samovrážd v tomto čase, ale nehovoria ani o to, že dané obdobie môže byť spúšťačom pre úvahy, ktoré neskôr daný človek v horeuvedenom duchu dokoná… Mieru frustrácie zvyšuje aj to, že ide o deň v roku, ktorý  znásobuje  v bežný deň potlačený pocit osamelosti. Vyumelkovaný pocit štastia, násilnické vtláčané  pocity hojnosti a ružovučkého sveta dostávajú mimo koľaj aj mnohé stabilné povahy. Alternatívou môže byť len autentickosť, neprifarbenosť sviatkov, ktoré sú o prijatí, láske, vnútornom vedení, a vnútormom zmierení.

Mikulášska dilema? Takmer pred 100 rokmi osemročné americké dievčatko Virginia O'Hanlon-ová sa obrátilo na  redaktora The New York Sun s nasledujúcou otázkou: moji kamoši mi vravia, že Mikuláš neexistuje, kým môj ocino tvrdí, že čo píše The Sun, to je vždy pravda. Prosím Vás, zodpovedzte mi otázku: existuje Santa? V rubrike Otázky a odpovede redaktor Francis P. Church básnicky a vyhýbavo odpovedal, že  Santa existuje, ale nie ako ozajstná osoba, ale ako  metafora lásky, dobra a viery. Táto dilema odzrkadľuje rozpoloženie každého dieťaťa a rodiča v istom veku. Existuje Ježiško, do akého veku je potrebné danú vieru podporovať, alebo takouto ideológou deti neopíjame od začiatku vôbec? V tejto konšpiračnej hre sa naozaj podieľajú všetci, od rodičov, cez starých rodičov až po  médiá. Dokazuje to aj fakt, že len anglická pošta ročne “doručuje 120 000 listov Ježiškovi. A to hovorím len o časti Veľkej Británie. V 50 rokoch 20. storočia  sa stala v USA kuriozita, keď ako reklamný ťah jeden z reťazcov uviedol na svojom letáku telefónne číslo na Mikuláša. Tlačovou chybou sa však stalo, že  deti sa dovolávali viacero dní na  tajné číslo sídla vzdušnej obrany USA. Po medializácii incidentu sa v USA vytvorila iniciatíva, kde na web stránke  www.noradsanta.org deti každoročne môžu “radarom” sledovať  pohyb Ježiška v očakávaní, kedy sa zastaví práve u nich doma. V roku 1999 v deň Vianoc si webovú stránku pozrelo až  250 000 000 návštevníkov na celom svete. Efekt Ježiška je naozaj silný. Vo  veku 3-5 rokov svet detí naozaj tvoria  rôzne bytosti, postavičky dobra a zla, veci majú svoju dušu. Dokonca sa dokázalo, že napriek “zákazu” Ježiška, deti neprestali v neho veriť, len prijali fakt, že o ňom nemôžu hovoriť. Evolúcia dieťaťa zaujímavo kopíruje posun od viery v prírodu = animizmus cez viacbožnosť = polyteizmus k viere v Jediného = monoteizmus. Preto “vykynoženie” viery v Ježiška u detí je len akýmsi narušením ich aktuálneho vnímania sveta, ktoré je pre nich v danom štádiu typické  zo strany okolia. Tak ako sa však vyvíjajú, nadobúdajú na abstraktnom a logickom uvažovaní a dostávajú sa do kritickej štácie, keď si prirodzene ako súćasť vývoja  konfrontujú predstavy starého sveta s novým. Detí začínajú napr. v duchu znalosti fyzických zákonov spochybňovať schopnosť Ježiška “zmáknúť” rozvoz darčekov po celom svete v obmedzenom čase. Výskumy potvrdzujú, že k tomuto psychologickému zlomu u detí priachádza vo veku cca. 7,2 rokov. Deťom však nepredstavuje veĺký šok zistenie, že Mikuláš nie je ozajstnou osobou, ale prostriedkom vyjadrenia lásky rodičov. Chybu preto  spraví len ten rodič, ktorý sa vzoprie prirodzenému vývoju psychiky dieťaťa. Umelým vytesnením “Ježiśka ako fikcie”, aby  potom dieťa nebolo neskôr vystavené klamu, rodič činí viac neplechy než dobra. Aj o týchto skutočnostiach sú Vianoce. Všetko dobré…..

—————

Späť