Opakovanie toho istého starého zla!

01.12.2010 15:08

Je naozaj čo oslavovať ?

Šťastný nový rok  pred nami alebo o  nebi na konci tvojej životnej púte...

Oslavovať  Nový rok je paradoxne oslavovaním vlastnej smrti. Ďalšia jedna etapa iluzórneho života je za mnou vedúca k nezvratnej smrti,  azda s prísľubom neba ako možnej spásy.  Ale je naozaj čo  oslavovať? Mám na to nejaký príjemný a úprimný dôvod?

No tak..   Prestaňme už s tymi rozprávkami a pretvarovaním sa, že život je tak neskutočne skvelý. Že je hodný osláv... Život je strašný! Môžeme si priebežne zvoliť medzi vojnou, znásilňovaním, prostitúciou, otroctvom....alebo samovraždou. Na ulici alebo na obrazovkách TV.  V každom prípade však končíme silou mocou odďalovanou smrťou, tak prečo tým nepraštiť  okamžite a zastaviť to trápenie okorenené o chvíľkové radostné vsplanutia v podobe rôznych úletov a žúrov? Napr. prestante oslavovať sobáš! Veď je to  čistá komerčná záležitosť  výmeny sexu za bezpečnosť zabalená do pozlátka obojstrannej obety. Zastavte oslavu krstov,  veď ide len o príchod nového otroka pre tvorbu statkov svetovej bankárskej elity. Prestaňte  s oslavami výročí ako ďalšieho kroku do hrobu. Prestaňte predstierať, že veď ten život predsalen nie je až taký  na nič... a zaslúži si, aby sme si ho užívali. Dajte STOP romantickému pátosu tej istej starej mizérie. Veď sme sa úplne zamotali do vlastnej ilúzie. Na utlmenie našej vnútornej, neventilovanej bolesti  prepĺňame svoj život  rôznymi hlúposťami a spôsobmi úniku.  Dokonca naše  milované a (ne)chcené deti do značnej úrovne prispievajú k tomuto duševnému úniku. Síce nás oberajú o slobodu, spánok, silu, peniaze, čas, intimitu, dokonca i sny, my im však na  výmenu  ponúkame starostlivosť ako dôkaz našej bezpodmienečnej lásky. Je však naozaj bezpodmienečná? Je to vôbec skutočná láska? Ak nám ešte zostáva nejaká sila nazvyš, tak ju využijeme na ďalší únik z každodenného pekla.  Máme celý rad vypracovaných prostriedkov otupovania našich zmyslov a kričiaceho vnútorného hlasu. Spomeniem zopár z tých najčastejších:  práca, alkohol, drogy, sex, cestovanie, šport, kino, hry... čokoľvek, čo mi odvádza pozornosť a znemožňuje pociťovať ozajstnú nechuť v každej sekunde môjho života. Napriek všetkej tej snahe a úniku, nespočetne veľa ľudí končí v citovej vyprahnutosti. Tzv. Burn out mi však aspoň umožní  na chvíľku uniknúť z pracovného  stresu, neustáleho vnútorného boja  medzi mojou dušou, ktorá túži po emancipácii môjho bytia a egom, ktoré požaduje bezpečie vlastníctva. Je to ozajstná a trvalá spása? Kto permanentne v mojom vnútri vyhráva? Ego samozrejme! Ak už nezvládam svoj vnútorný boj, tak  po predpísaní poriadnej dávky antidepresív a vďaka odporúčaniu môjho lekára sa stávam živou mrtvolou. Je to predsa jediná cesta ako dostať pacienta spať na dráhu normality, spať do čriedy jednoliatych ovečiek. Lekár však svojho pacienta uistí ukľudňujúcimi slovami " to nie je Vaša vina". "Ste len obeťou nefunkčných transmiterov serotonínu." Naša úbohá, potlačená, dezorientovaná  ovečka dodržuje dávkovanie, stáva sa opať "funkčnou" v duchu spoločenských očakávaní a návráti sa spať na trasu smerujúcej skôr či neskôr k smrti. Ak sú  voči nám  ochorenia štedré a staroba je trpezlivo čakajúca, tak asi spoznáme konečnú fázu nášho iluzórneho blaha na Zemi: stávame  sa starými rodičmi. Toto sa stane vačšinou hneď, keď si konečne pomyslíme, že máme čas a peniaze naplniť si svoje staré zabudnuté a odložené sny, na ktoré sme zanevreli na ceste ku kariere a rodičovstvu.  Ale naše  vlastné deti toho majú predsa  veľa a potrebujú predsa našu kontinuálnu pomoc. Prehovára k nám Ego... Nuž, ako vidíš, tak život nie je tým, čím býval. No a ide to opať. Starostlivosť o vnukov je opať vhodná činnosť ako prekričať utlačený vnútorný hlas  nechute zo života. Nuž nevadí... aspoň si za to vypýtam pomoc svojich vlastných detí, keď príde môj čas nevládnosti na jeseň života.

Iný pohľad:

Žijeme vo svete ilúzií, kde lži, klamstvo a postupné umieranie  vládnu ako najvyšší majstri. Nazýva sa to peklo na Zemi a jeho tvorcom je vraj Boh na nebesiach. Je to však v  skutočnosti ilúzia, pretože v ozajstnej realite čas ani smrť neexistujú. Nekonečný život so všetkou svojou krásou je už prítomný  v našich bunkách a  čaká na svoje dlhoočakávané oslobodenie.  Nemusíme umrieť na to, aby sme spoznali raj. To je skutočne dobrá správa. I keď ešte neveríš tomu, že je to pravdivé, tak si aspoň sebe dovoľ pouvažovať nad neobmedzeným potenciálom človeka. Evolúcia prebehne v hmote. Naše telo sa stáva mostom pre daný proces!

—————

Späť