Cesta k oslobodeniu

01.12.2010 15:09

Reflexia pripútanosti

Som všemohúca a neobmedzená loď menom LÁSKA. Môj smad po slobode ma núti vyplávať do nepoznanej neobmedzenosti.  "Rozvinte plachty": zakričal som. Ale nič sa nepohýňa, nedokážem opustiť prístav a to napriek všetkej tej snahe.  Čo sa vlastne deje? Je to moment, keď si uvedomím, že ma držia tisícky pút držiac  ma pevne u dokov.  A ja som si myslel, že som slobodný-)

O aké putá ide? Rodina, rodičia, deti, mená, obrúčky, obrazy, fotografie, kultúra, role, profesia, diplomy, tituly, reputácia, ambície, sny, priatelia, domáce zvieratá, krajina, domovina, náboženstvo, spiritualita,  hodnoty, príjem, právo, fyzický zjav, šaty, krása, mladosť, zdravie. Zoznam je nekonečný. A ostávam pripútaný k prístavu, unudený k smrti, neschopný naplnenia svojich skutočných túžob. Je zaujímavé, že to čo ma vlastne zadržuje sú ľudia a veci, ktoré mám akoby rád. Tie  by mi však mali napomáhať a nie hatiť, či? Keď sa na to bližšie pozriem, tak si všímam, že za každým mojim putom sa nachádza   moja skrytá zvieracia potreba, ktorá mi prináša iluzórnu radosť. Ako príklad poslúži napr. láska k deťom. V skutočnosti ich nemilujem, ale sa mi páči uspokojenie, ktoré mi prináša, keď voči nim otvorím svoje srdce. Ich prítomnosť lahodí môjmu emocionálnemu telu. To čo mi bráni posunúť sa vpred je strach, že stratím emocionálne uspokojenie, ktoré ja nespávne titulujem šťastím. Pravdou je, že som  vazňom  svojich potrieb, resp. ľudí a vecí, ktoré ma v tom uspokojujú.
Keď si to uvedomím, rozhodnem sa odpojiť putá jedno postupne za druhým. Keď som bol zo všetkých strán pripútaný, tak som nič neriskoval. Bol som v bezpečí a nebál som sa búrky. V okamihu uvoľnenia zopár lán,  vystavujem sa sile vetra a burácajúcemu  moru. Táto skúsenosť ma vyľaká. Môžem sa rozhodnúť  pripútať sa spať  a znovunadobudnúť svoje pohodlie. Ale v tom prípade  sa vzdávate  slobody a prijímate  skysnutie na jednom mieste. Nie! To nie je možné!Kričí duša. Mám pocit, že som stratil kontrolu. Som odkázaný  len sám na seba, je to neudržatelný stav  krehkosti.
Čím viac lán postupne odpájam, tým sa daná skúsenosť stáva ešte viac strašidelnou. Častokrát chcem všetko zastaviť, ale už nemôžem ísť spať.  Túžim po slobode, je to môj zmysel existencie. Takže pokračujem  v procese s odvahou a predsavzatím. Až kým dosiahnem najhrubšie lano...Radšej by som zomrel než.... Čelím stene smrti. Kto však vlastne zomrie? Ja alebo smrť? Ak pustím to lano, tak strach pre mňa prestáva existovať. Ak  lano nepustím, tak zomriem od strachu. To je dilema! Čo mám spraviť?
Konečne si pripomeniem, že kto som naozaj a čo som sem prišiel robiť na tento svet. Uvedomím si, že tých 7 miliárd lodí lásky, ktoré sa sem na svet inkarnovali  prišli spraviť gigantický skok k novému ľudskému druhu. Niektoré z tých  lodí sú pripútané v Ázii, Južnej Amerike, v Afrike... a ich putá sú pretrhnuté  násilne a bez varovania. Iní sú uvaznení v utečeneckých táboroch, vazniciach bez možnosti plávania ďalej. Iní stale experimentujú s vojnou, nespravodlivosťou, násilím, mučením....bez toho, aby mohli čokoľvek spraviť, či povedať... Všetky tieto lode sa inkarnovali, aby som videl toto peklo na Zemi, ktoré som si stvoril na svoj vlastný obraz a podobu. Tie lode mi prispievajú k vlastnému prebudeniu, keďže mám stále na výber: mám sa alebo nemám sa odpútať od brehu? Vďaka nim učiním svoje rozhodnutie hrať moju vlastnú partitúru. Poviem zbohom svojmu starému svetu. Zbavím sa svojej pripútanosti a navždy sa odplavím. Konečne, Láska môže slobodne smerovať k nekonečnému.

Ideš so mnou?

—————

Späť